Za dúhovým mostom

A million words would not bring you back, I know because I´ve tried.
Neither would a million tears, I know because I´ve cried.

GIPSY Nisus

* 6. 6. 2005   + 27. 3. 2010

Gipsy som si po Happíkovom odchode za dúhový most vyklikala a potom priniesla z Výcvikovej školy vodiacich psov, odkiaľ bola vyradená z výcviku kvôli dysplázii lakťových kĺbov. Toto úžasné stvorenie ma zasvätilo do psíčkarského života. Vďaka tejto skvelej labradorke viem to, čo viem a dovolím si tvrdiť, že vďaka nej som tým, čím som a aj keď je už za dúhovým mostom, je so mnou dennodenne - v spomienkach a v srdiečku. S ňou som sa naučila rozumieť psej reči, učili sme sa spolu pracovať a urobili sme poľovné skúšky, chodili sme k deťom robiť canisterapiu a v neposlednom rade - boli sme parťáčky, kamarátky, žili sme jedna pre druhú. Nebola práve výstavný kus, ale pre mňa bola a zostane najkrajšou čiernou labradorkou na svete - pre jej perfektnú vyrovnanú povahu, typickú labradorskú snahu zavďačiť sa, pre jej skvelý temperament pri práci a obrovské srdiečko, ktorým milovala mňa aj všetkých, čo milovali ju.

Odišla mi nečakane skoro, sprostou zhodou chýb veterinárov, mesiac po tom, čo som si vzala do partie Candy, ktorú taktiež veľmi ľúbila.

Odpočívaj v pokoji anjelik môj čierny, raz sa určite stretneme!

HAPPY Pre radosť

* 13. 10. 1991   + 15. 1. 2006

Happy sa narodil 13.10.1991 v Šúrovciach v chovateľskej stanici Pre radosť (chovateľka Ing. Daniela Bartová). Domov sme si ho priviezli 8.12.1991, no keďže som mala vtedy 10 rokov, veľa si toho nepamätám. 9.1.1993 bol zbonitovaný a uchovnený, no nikdy nekryl, takže žiadne čivaviatka po ňom nezostali.. Robil nám spoločnosť 14 rokov aj 3 mesiace a napriek tomu, že bol nesocializovaný, ľúbili sme ho a on ľúbil nás. Okrem operácie luxácie pately (vyskočené kolienko) a problémov so zubným kameňom nikdy nemal vážnejšie ochorenia. Nebol typickým gaučovým psom, pochodil s nami Nízke aj Vysoké Tatry, nikdy nemal na sebe žiadne oblečenie ako to vidno na čivavách teraz.

Malý psík s obrovským srdiečkom plným lásky k svojej rodinke, hlavičkou plnou výmyslov a energiou zajačika Duracella. Jeho najobľúbenejším jedlom bola piškóta a banán, za ktorým dobehol cez celý byt aj v období, keď už stratil zrak. Aj keď bol posledné 2 roky svojho života slepý, nikdy nestratil chuť do života a bol vitálny deduško. Zomrel 15.1.2006, keď som ho po záchvate, po ktorom sa už nepostavil na nožičky, nepil a nepapal, musela dať uspať.

Keksíček náš, nikdy na teba nezabudnem, navždy zostaneš v mojom srdiečku aj keď máš už svoj obláčik a snežíš u Perinbaby. ;)